Od Bohemska Cepeckarka

Nie som typická romantická duša. Romantické gestá sú mi cudzie. Občas sa cítim ako mimozemšťan, keď pri typickom romantickom filme neuroním jedinú slzu no nikdy som sa necítila tak mimo, ako na Valentína v roku 2011.

V práci som skončila o piatej. Tušila som, že môj priateľ s ktorým som bola vtedy pol roka pre mňa chystá valentínske prekvapenie, tak som sa ešte ponáhľala kúpiť niečo pre neho aby to nebolo trápne, aj keď ja si na oslavu tohto sviatku nepotrpím. O siedmej prišiel pre mňa a tváril sa tajomne. Nemala som z toho dobrý pocit, nemám rada veľké gestá, chcela som dobrú večeru a fľašku vína, ale už vtedy som začínala tušiť, že toho bude viac, ako som predpokladala.

Pred domom namiesto jeho Octavie stálo luxusné auto aj so šoférom (jeho kamarátom), priateľ mi galantne otváral dvere a susedky z bytovky špehovali za oknami. Bolo mi trápne. Nasledovala večera, víno a nakoniec? Požiadanie o ruku. Naozaj som niečo také nečakala… v šoku som odpovedala iba to, že to preberieme doma. Po prvotnom šoku a následnom uvedomení si, že tohto muža si nechcem zobrať za manžela mi bolo už len smutno. Po príchode k nemu domov (kde mal cestu do postele vysypanú lupeňmi ruží) som mu povedala, že ho mám rada ale necítim sa na vážnejšie záväzky. Táto milosrdná lož predĺžila náš vzťah ešte o mesiac ale myslím, že už vtedy sme obaja vedeli, že k sebe proste nepatríme.  Vtedy som si myslela, že je to tým, že pol roka je strašne skoro na to, vedieť, či s niekým chcem byť do konca života, ale keďže som sa o 9 mesiacov neskôr zasnúbila so svojím manželom, viem, že to nebol ten dôvod. Môj manžel odhadol situáciu lepšie, vynechal šou pre susedstvo a požiadal ma o ruku, veď už to, že niekto chce s vami stráviť celý život je dosť romantické.

Erika 32

Napíšte nám! Ak sa chcete podeliť so svojim valentínskym príbehom, napíšte nám na redakcia@vosvetezien.sk